Zrúcanina kláštora v Plaveckom Podhradí

Zrúcanina kláštora v Plaveckom Podhradí predstavuje málo známu historickú pamiatku, ktorej počiatky siahajú do 14. storočia, kedy na južnom úpätí kopca Pohanská v areáli niekdajšieho keltského oppida vyrástol gotický kostolík. Táto sakrálna stavba s polygonálnym presbytériom a severnou sakristiou je považovaná za pravdepodobne posledného svedka zaniknutej stredovekej dediny. V priebehu 16. storočia prešiel kostolík rozšírením o väčšiu renesančnú loď s tehlovou dlažbou, a celý areál bol opevnený kamenným múrom, dosahujúcim vnútornú plochu približne 1700 m². Architektonický vývoj komplexu bol zavŕšený v 18. storočí pristavaním tehlovej veže k západnému priečeliu lode. Zvyšky obvodových múrov a obranných prvkov sú dodnes viditeľné a vypovedajú o postupných stavebných úpravách. Objekt bol zakreslený ešte na mape z prvého vojenského mapovania v 18. storočí, no presné okolnosti a doba jeho zániku nie sú celkom jasné. Začiatkom 20. storočia lokalitu navyše poškodil zosuv pôdy.

Archeologický výskum na zrúcanine kláštora v Plaveckom Podhradí, ktorý v roku 1967 viedol Karol Kulašík, výrazne prispel k objasneniu histórie a stavebného vývoja tohto miesta. Zaujímavým a doteraz nevysvetleným nálezom bolo objavenie tela veľmi mladého dievčaťa pod prahom kláštora, čo poukazuje na neobvyklý pohrebný rítus. V súčasnosti sú ruiny kláštora prístupné po lesnom chodníku, ktorý začína na severovýchodnom okraji obce v blízkosti jej centra.